Je normálne cítiť sa zle.
Je normálne vtedy
požiadať o pomoc.

Nájdite si svoju „ŤažkýDeň“ rutinu - príspevky odborníkov

obrazok

Petra Papierníková je hlavou mládežníckej organizácie EduEra, jednej z členských organizácií ZIPCeM.  Pôsobí ako lektorka v neformálnom vzdelávaní a zároveň učí na základnej škole. Venuje sa koučingu, v tomto období nastupuje na dlhodobý psychoterapeutický výcvik a zároveň začína doktorandské štúdium na pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Vzdelávaniu a práci s mládežou sa venuje už niekoľko rokov, a vďaka štúdiu pedagogiky, psychológie a pôsobeniu v neformálnom vzdelávaní nás zaujímal jej pohľad na tému duševného zdravia mladých ľudí a ich potrieb v tejto oblasti.

Petra, prečo dve vysoké školy – štúdium pedagogiky a psychológie?

To, že chcem byť učiteľkou som vedela už od škôlky, kedy som bola veľkou šéfkou celej triedy. Postupne na základnej a strednej škole sa mi však kreovala myšlienka, že aj štúdium psychológie je zaujímavé, no stále ma to viac ťahalo k pedagogike. Po prvom ročníku na pedagogickej fakulte mi to nedalo a prihlásila som sa na filozofickú fakultu, odbor psychológia. Tieto dve štúdiá sa krásne dopĺňali a prepájam ich aj v mojej práci s mládežou a dospelými.

Čo bol ten okamih, alebo situácia, kedy si zistila, že psychológia je v tvojej praxi dôležitá?

Pedagogika a psychológia idú spolu ruka v ruke od samého začiatku. Nemôžete sa napríklad zamerať na vzdelávanie bez znalostí vývinovej psychológie, v edukačnom procese musíte vedieť vysvetliť a pracovať so špecifickými potrebami každého jednotlivca a to v praxi bez odborného vysvetlenia sa jednoducho nedá. Je to ako keby ste si chceli upiecť koláč. Viete, čo do toho koláča musíte dať a aj na koľko stupňov zapnúť rúru, ale potrebujete presne vedieť koľko tej múky a toho droždia do cesta dať aby vám to cesto začalo kysnúť. A to bez toho aby ste sa to niekde dočítali, alebo niekoho na to spýtali, nejde len tak. Dá sa to aj bez toho, lenže ten koláč nebude chutný, rozpadne sa a možno ani neupečie.

Je možné toto tvoje rozhodnutie vnímať ako potrebu pracovať najmä s duševným vývojom mladých ľudí, alebo teda podporovať ich najmä po tejto stránke? Toto si zistila počas štúdia a pedagogickej praxe?

Áno, takto by som to zhrnula.

A keď to prepojíme na tému kampane - zmenil sa nejako tým psychologickým vhľadom tvoj pohľad na potrebu starostlivosti o duševné zdravie ako taký – všeobecne?

S mládežou pracujem už niekoľko rokov a zdá sa mi, ako by sa napriek rýchlym zmenám prostredia, v ktorom žijeme, problémy kumulovali okolo nemenných rovnakých tém. Neustále otvárame tému hodnôt ktoré mladí vyznávajú, potreby zapadnúť do kolektívu, potreby byť pochválený, mať nejakého mentora, sprievodcu, ktorý by ich viedol na ceste, hľadanie príkladov dobrej praxe zo svojho okolia, inšpirácie.
V súčasnosti máme už na Slovensku omnoho viac možností ako vyhľadať pomoc, rôzne telefonické linky, internetové poradne. Čo ale na Slovensku chýba, je kontinuálne vzdelávanie pedagógov, pracovníkov s mládežou, školských psychológov, tých, ktorí sú pri mladých ľuďoch, zápasiacich s nejakým problémom, najbližšie. Práve toto vzdelávanie je najpotrebnejšie v mojom ponímaní. Netvrdím, že každý v prvej línii musí byť psychológ, kouč alebo mentor, ale mali by mať tie zručnosti a poznať práve tie metódy, vďaka ktorým dokážu pomôcť alebo tohto mladého človeka sprevádzať v procese riešenia danej situácie. 
A práve táto kampaň apeluje na mladých ľudí, aby bol viac všímaví, aby si všímali svoje okolie, svojich spolužiakov a kamarátov a kontaktovali učiteľov alebo rodičov, ak sa niečo deje. Čo je rovnako potrebná vec a to je budovanie empatického cítenia, a vôbec – starostlivosti a zodpovednosti u mladých ľudí.
Kampaň ZIPCeMu aj vďaka partnerským organizáciám, ICMkám, prichádza priamo k žiakom a študentom vďaka lokálnej práci s mládežou každého informačného centra a svojou trochou pomáha tam, kde je to potrebné.

Myslíš si, že sa vďaka kampani naučia byť mladí ľudia vnímavejší? Mala by byť teda zameraná skôr na tú vnímavosť?

Povedala by som, že je veľká pravdepodobnosť, že vďaka kampani sa téma duševného zdravia otvorí v rôznych skupinách a triedach na Slovensku a že sa niektorí mladí ľudia budú pozerať na svet o čosi farebnejšie a nie čiernobielo, vnímavejšie k sebe a svojmu okoliu.

Keď Ťa tak počúvam hovoriť o pedagógoch – čo potrebujú oni?

Na Slovensku chýba takáto pomoc, telefonická linka alebo online tool, len pre pedagógov, kde by mohli zdieľať svoje zážitky z praxe, vypýtať si možno radu a odborný názor. Školských psychológov je na školách málo, ak sú, tak majú plné ruky práce s administratívou, žiakmi alebo rodičmi a priestor pre učiteľa, ktorý by sa mohol spýtať: „Ok, mám žiaka, ktorý má tento problém, ako mám postupovať?“ nie je. A nejde len o žiakov. Častokrát sú to obtiažne situácie s rodičmi, s vedením, dusná atmosféra v pracovnom kolektíve. A učiteľ je sám ako vojak v poli, ktorý sa zmieta na každú stranu a robí všetko, čo je v jeho silách aby utekal z jednej situácie do druhej a hasil kde sa dá.

Odporúčania z praxe: čo by mala kampaň mladým ľuďom odporúčať? Nejaký smer, nejakú cestu...prípadne ľudí? Kam až by tá kampaň mala smerovať do hĺbky – nielen kontakty a poradenstvo, ale čo by podľa teba malo byť také hlavné posolstvo pre mladých? Teda okrem toho, že je normálne dať si poradiť?

Chýba mi už dlhšie v sociálnom priestore také to obyčajné aktívne počúvanie. Práve dospelí ich sústreďujú na to, aby boli vzormi, aby veľa rozprávali, aby sa prezentovali, aby radili. Často ale stačí len ochota počúvať a byť nestranný. Len si vypočuť toho druhého a jeho prežívanie, dopriať mu moment porozumenia.
Ďalšou zaujímavou témou je práca s negatívnymi emóciami a to nielen u mladých ľudí. Vďka sociálnym médiám máme pred očami perfektné životy svojich známych, každý sa má božsky a žije si svoj lajf a vďaka tomu, že ľudia „nepostujú“ to zlé, ale chvália sa len tým dobrým a úžasným, tak ty ani netušíš, že tvoj kamarátka už tretí deň nevyliezla z postele, lebo bojuje s depresiou, alebo že ten rozchod kamoša fakt bolí. Z každého rohu na nás kričí nejaký motivačný citát a spíker, ktorý nám hovorí, že tento deň je ten najskvelejší v tvojom živote, alebo že musíš myslieť len a len pozitívne, ale v skutočnosti to tak nie je ani náhodou. Negatívne emócie patria k životu a je nesmierne dôležité vedieť, ako s nimi pracovať a keď ten ťažký deň príde, tak ho zvládnuť. Ono sa to možno zdá, že sú to také triviálnosti, ale mám pocit, že práve tie nástroje mladým chýbajú.

A čo by si odporučila ty mladým ľuďom, keď majú ťažký deň?

Počúvať samého seba a nájsť si tú svoju „DeňNaPrd“ rutinu. Nájsť odhodlanie a požiadať o pomoc. Nájsť si čas na seba a svoje plnohodnotné záľuby, kde môžu bezpečne vypustiť paru. Stretávať sa len pri pive, to k ničomu produktívnemu nevedie. Ale tančný kurz, kurz maľovania, učenie sa cudzieho jazyka… to je niečo, čo ti aj tie endorfíny prinesie, aj sa zlepšíš v niektorej oblasti.


Späť na hlavnú stránku

Psychologická poradňa ICM

Sme tu pre teba online vždy, keď sa cítiš zle, potrebuješ poradiť
alebo sa chceš s niekým porozprávať.
Napíš nám. Máme na teba čas.

psycholog@icm.sk